Pôsobil v Snakove v r. 1885 – 1904 ako kňaz. Okrem svojho kňažského povolania sa venoval i rozsiahlej kultúrno-osvetovej práci .Učil ľudí hospodáriť na poli i v domácností. Za jeho pôsobenia sa v obci postavila škola, nová fara a prístupová cesta do obce. Bol známy najmä svojou literárnou činnosťou. Napísal román „ Marko Šoltýs“ ,ktorého námet čerpal zo života snakovských ľudí. Písal básne, poviedky a príbehy. Bol to významný rusínský dejateľ.
Najväčší podiel na tom že dielo Emila Kubeka nezostalo zabudnuté ma o. František Dancák , ktorý pôsobil v Snakove ako správca farnosti. V roku 1999 vydal monografiu : Emil Kubek – kňaz , básnik, spisovateľ jazykovedec, rodoľub z ktorej sú vybrané nasledovné informácie. Foto titul. Strana knihy
Emil Kubek sa narodil 23. novembra 1857 v obci Štefurov (okr. Svidník), kde bol jeho otec Anton Kubek gréckokatolíckym kňazom. Po štúdiách sa roku 1881 oženil s Máriou Schirilovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Eduarda Schirila v Kružlove (1857 – 1896, okr. Bardejov). Z manželstva sa narodili štyri deti: Mária, Anton, Anna a Alžbeta. Po vysviacke, ktorú prijal dňa 22. marca 1881, pôsobil ako kaplán v Homrogu (1881 – 1882 ) a v Jakubanoch (1883). V roku 1884 pôsobil ako farár v Kremnej a v roku 1885 v Ľubovci.
Dňa 12. novembra 1885 ho prešovský gréckokatolícky biskup vymenoval za farára do Snakova (okr. Bardejov). Tu v Snakove, kde ako sám o tom píše – „konec chľíba a počatok víry“, začína svoju činnosť nielen ako obetavý dušpastier, ale aj ako literát. Svoje kňazské povolanie bral veľmi vážne.
Okrem svojich dušpastierskych povinností a všestrannej výchovy farníkov, sa venoval aj rozsiahlej stavebnej činnosti a oprave chrámu. Čiastočnú opravu chrámu ukončil v roku 1890, interiér – vrátane oltára a ikonostasa – bol ukončený až po jeho odchode z farnosti v roku 1907. Pod jeho vedením bola postavená nová farská budova a nová školská budova, pri ich výstavbe sa stretával s mimoriadnymi ťažkosťami. Veriaci boli chudobní, a preto sa obracal o pomoc k nariadeným orgánom. Ako kňaza ho veľmi bolelo, že jeho veriaci sa napriek svojej chudobe a biede oddávali alkoholizmu.
V roku 1894 za pomoci svojich veriacich aj milodarov z Ameriky začal s výstavbou kaplnky pred obcou k úcte Presvätej Bohorodičky, kde po jej dokončení sa každoročne koná odpust na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky. V súvislosti s výstavbou tejto kaplnky sa nám zachovali všetky doklady – plány, rozpočet a korešpondencia, pekne upravené a zviazané v dvoch zväzkoch, pod názvom „Sznakoi kápolna 1.“ a „Sznakoi kápolna 2.“, ktoré sa nachádzajú v archíve Gr. kat. farského úradu v Hrabskom, odkiaľ je farnosť Snakov administrovaná.
Emil Kubek v úvode ku každému zväzku vlastnoručne zapísal cenné údaje. O jeho dôslednosti svedčí aj to, že zapísal, ktorí duchovní sa zúčastnili nielen na slávnostnej posviacke kaplnky, ale aj mená prítomných kňazov na odpustoch v rokoch 1896 – 1903, teda až do svojho odchodu z farnosti. Pri spomínanej výstavbe kaplnky je potrebné zdôrazniť.
V prvom zväzku Sznakoi kápolna 1. sa okrem listu z 18. decembra 1894 nachádzajú listy veriacich a zoznam milodarov. Listy sú veľmi zaujímavé tým, ako sa jeho veriaci, nachádzajúci sa v Amerike, pozerajú na výstavbu kaplnky. V druhom zväzku Sznakoi kápolna 2., kde sa už zmieňuje o dokončení kaplnky, presne uvádza, čo stali jednotlivé práce a predmety.
Slávnostnú posviacku novej kaplnky vykonal Vdp. Ján Gojdič, dekan bardejovského cirkevného okruhu z Kružlova dňa 9. augusta 1896. Božie slovo hlásal vdp. Mikuláš Mankovič z Hrabského. Prítomných bolo 4500 – 5000 veriacich. Tieto údaje sú podľa zápisu Emila Kubeka. Svedčí to nielen o význame tejto udalosti, ale aj o popularite Emila Kubeka, ktorej sa vtedy tešil. Vhodné je tu spomenúť, že kaplnka bola roku 1977 opravená. Veriaci dali na čelnú stranu inštalovať pamätnú tabuľu s jeho portrétom a s týmto nápisom:
O. Emil Kubek – kňaz, spisovateľ, buditeľ. Na pamiatku 120. výročia jeho narodenia.
Obecná kronika v Snakove spomína, že keď do obce prišiel Emil Kubek, najprv sa postaral o novú cestu do Snakova, v dĺžke 3 km. Ďalej ho spomína ako dobrého hospodára, keď ako prvý v celom okolí zasial na polia ďatelinovú kŕmnu rastlinu, ktorú v Snakove ľudovo pomenovali „bolhaj“. V kronike sa ďalej spomína, že dal do obce doviesť jeden vagón ovocných stromčekov, ktorými bola vysadená veľká farská záhrada, ako aj záhrady ostatných občanov.
V čase jeho pôsobenia bola v Snakove a na okolí veľká bieda. Polia vydávali slabú úrodu. Zemiaky, ktoré roľník cez deň nakopal, stačil večer priniesť domov na pleciach. Emil Kubek vidiac túto biedu, sa všemožným spôsobom snažil pomôcť svojmu ľudu. V tomto smere nám pripomína činnosť Juraja Fándlyho a Samuela Tešedíka.
Z rozprávania starých ľudí v Snakove sa kňaz František Dancák dozvedel, že Emil Kubek učil ľudí, ako treba správne obrábať zem, aby lepšie rodila. Pre lepšiu úrodu zemiakov dal zadovážiť novú odrodu, ktorá sa zachovala do dnešných dní pod názvom „červené“. Zemiaky ľudia sadili „za motykou“. On začal učiť ľudí sadiť zemiaky „za pluhom“. Na oborávanie zemiakov si dal zhotoviť zvláštny pluh.
Tohto dobrého hospodára, ktorý učil ľudí lepšie a hospodárnejšie gazdovať, pekne opísal vo svojom trojdielnom románe Marko Šoltys, a to v osobe samotného Marka Šoltysa (furmana).
Emil Kubek pomáhal svojim veriacim po každej stránke. Písal im žiadosti a testamenty, z ktorých sa niektoré zachovali dodnes. Učil ľudí chovať včely. Spolu s miestnym učiteľom Desiatnikom nacvičili divadelnú hru bardejovského Jána Andraščíka „Šenk palenčeny“. So spomínaným učiteľom boli veľmi dobrí priatelia.
Ako už bolo spomenuté, veľmi bojoval proti alkoholizmu. V tomto smere je azda najpôsobivejšia báseň Dobryj tato, kde opisuje otca rodiny, ktorý si nehľadá prácu, ale celý čas presedí iba v krčme.
V lete roku 1904 odchádza do Ameriky. Veriaci ho procesiou vyprevadili z obce až ku kaplnke. Tam sa s ním so slzami rozlúčili.
Dnes ťažko jednoznačne povedať, čo bolo príčinou, že sa po 19-ročnom pôsobení v Snakove rozhodol odísť z rodného kraja. Je však pravdepodobné, že odišiel, aby mohol seba a svoju rodinu lepšie hmotne zabezpečiť a plnšie realizovať svoje literárne ambície. Kým do svojho odchodu uverejňoval iba časopisecky, po odchode do USA vydáva v Užhorode Starosloviensko-maďarsko-rusko-nemecký slovník (1906). V Amerike vydáva Narodny Povísti i Stichy a trojdielny román Marko Šoltys (v rokoch 1922-1923). Foto z knihy strany 65 a 67
V Amerike pôsobil v gréckokatolíckej farnosti v Mahanoy City, v štáte Pennsylvánia. Podľa svedectiev príbuzných, spolu so svojím synom Antonom, tiež kňazom, ktorý bol aj dobrým maliarom, sa venovali maľbe obrazov a ikonostasov. Jeho syn perokresbami ilustroval jeho román Marko Šoltys.
Emil Kubek pôsobil vo farnosti ako kňaz do roku 1936. Do penzie odišiel pre chorobu – rakovinu žalúdka. Bol náruživý fajčiar. Vo farnosti bol obľúbený a vážený. Zomrel 17. júla 1940 v Mahanoy City, kde je aj pochovaný. Na jeho mieste pôsobil syn Anton Kubek.
